Chudoba je jeden z najvážnejších problémov dnešného sveta. V rebríčku najchudobnejších krajín sveta podľa HDP na obyvateľa sa na prvých piatich miestach každoročne umiestňujú africké štáty Burundi, Stredoafrická republika, Demokratická republika Kongo, Malawi, Niger, Mozambik a Libéria. Až v poradí 14. krajina, v už spomínanom rebríčku, leží mimo Afriky a spomínanou krajinou sú často medializované Haiti. Podľa tohto zoznamu leží Egypt až na 95. mieste. To ale predsa nie je až tak zlé. Alebo predsa? Ako v skutočnosti žijú obyvatelia Egypta, ktorí sa každodenne potýkyjú s ťažkými osudmi podobným obyvateľov tých najchudobnejších krajín si priblížime v tomto článku.
Egypt zaznamenáva každoročne výrazný nárast obyvateľstva. Momentálne tam žije 98,7 miliónov obyvateľov. Len za posledných 20 rokov vzrástol tento počet o 30 miliónov. Čo v praxi tieto čísla znamenajú? Znamená to, že aj po odrátaní všetkých úmrtí, pribudne v krajine každú 16tu sekundu jeden obyvateľ. Do akých podmienok sa ale tamojšie deti rodia a aký spôsob života im je predurčený?
Kompletný zoznam najchudobnejších krajín sveta nájdete na online portály magazínu Global Finance.
Cesta do Luxoru-chudoba na každom rohu
V Egypte som bola už 4-krát, avšak väčšinou iba za rekreačným účelom. Ako ale spoznáte tamojšiu kultúru? Vylihujúc na plážovom lehátku pod slnečníkom asi len ťažko. Egypt sme vždy navštevovali kvôli prekrásnym korálom a živočíchom v Červenom mori. Egypt je ale úžasný v tom, že nie len ,že má neuveriteľné bohaté more a je vhodný na rekreačnú dovolenku, má úžasnú históriu a tiež to je miesto, kde sa väčšina historických stavieb a artefaktov zachovalo dodnes. Okrem pyramíd som vždy chcela vidieť historické mesto Luxor. Údolie kráľov, chrám Karnak, či Memnónové kolosy. To všetko bolo vzdialené len 5 hodín jazdy autobusom od nášho rezortu v Marsa Alam.
Príležitosť vydať sa na takýto jednodňový zájazd sa nedala odmietnuť, a tak sme už o 4:00 ráno nedočkavo postávali na recepcii, čakajúc na autobus, ktorý nás zavezie do toho dlho očakávaného miesta. Autobus prišiel načas, my sme sa pohodlne usadili a pripravili sa na dlhú cestu cez púšť. Respektíve sme si mysleli, že celú cestu budeme z autobusového okna vidieť piesok saharskej púšte. Pravda bola celkom iná.
Skutočným prekvapením bolo, keď sme už po dvoch hodinách jazdy narazili na mestá preplnené ľuďmi. Zo všetkého najviac boli vedľa cesty, ale aj na širokom okolí vidno odpadky. Viacej ľudí tam jazdilo na somároch, ako na autách. Obyvatelia nosili ich tradičné hábity. Bolo to len z okna autobusu, avšak my sme videli ich kultúru. Ak by som mala povedať jedným slovom, čo sme v tej krajine videli, poviem, že všade bola cítiť chudoba. Pozrieť sa tým ľuďom do očí a cítiť ten smrad, v ktorom žijú bol pre mňa zážitok na celý život. Konkrétne, tento deň, bol najlepší v mojom živote. Paradox? Tak trocha áno, ale tento deň mi naozaj otvoril oči. Nemôžem vystáť, keď počujem, ako niekto nadáva na Slovensko. Nie, nie sme perfektní a ani najbohatší, avšak stačí sa pozrieť do hociktorý rozvojový štát a každý rozumný človek by mal pochopiť, aké šťastie máme.
Tento článok pozostáva z fotiek a mojich osobných pocitov a zážitkov, čisto len počas cesty autobusom cez chudobné štvrte a mestá Egypta. Všetky nasledujúce fotky boli spravené z okna autobusu a zvyčajne dokonca za jazdy, preto sú rozmazané a pomerne nekvalitné. Napriek tomu, to ale je vhodný záznam tejto cesty a malá ukážka toho, ako chudoba v 95. najchudobnejšom štáte sveta vyzerá.
Matka s kočíkom
Matky tlačiace kočík vídame zvyčajne v mestských parkoch. Veď tak by to aj malo byť. Aký dojem na vás robí fotka fotka matky s dieťaťom na ulici plnej odpadkov a špiny?
Počas našej cesty sme mali v autobuse aj dvoch česky hovoriacich sprievodcov. Jeden bol známy egyptológ a niekoľkokrát sa podieľal na tvorbe rôznych dokumentárnych filmoch o histórii Egypta. Ten druhý, sa volal Ahmed a bol takpovediac obyčajný človek z ľudu. Ich úlohou bolo nám rozprávaním priblížiť ich životy a tým zároveň život v Egypte. Netrvalo dlho, aby sme si všimli, že Ahmed nehovorí objektívne, práve naopak, snažil sa tamojší život zidealizovať , ale o tom neskôr..
Zaujímavosti z prostredia arabskej kultúry v chudobnom Egypte
Bez tradičnej sutany ani na krok
Počas cesty nebolo možné nevšimnúť si oblečenie tamojších obyvateľov. Zatiaľ čo vo väčších mestách ste mohli vidieť farebné košele a rifle, v menších obciach nosili muži bezpodmienečne tmavomodré, či šedé sutany. Symboliku týchto farieb nám vysvetlil náš sprievodca. Sutana slúži hlavne na zakrytie sociálnych rozdielov medzi obyvateľmi. Každá vyzerá približne rovnako. Pôvodne sa nosili biele sutany, avšak časom začala biela farba symbolizovať namyslenosť, a tak prešli Egypťania na tradičnú šedú a tmavomodrú farbu, ktoré nie sú vôbec výrazné a pôsobia v nich úplne obyčajne, čím sutana spĺňa svoj účel.
Ako to je so ženami a zahalením tela?
Ženy v moslimských krajinách zvyknú mať zahalené vlasy, alebo niekedy aj celú tvár. To záleží od ich statusu. Môžu mať tzv. hijab, chador, nijab, či burku. Ženy na ulicu bez zahalenia hlavy vyjsť nemôžu. Teda môžu? Podľa pána Ahmeda ženy na ulicu bez ich tradičného odevu ísť môžu. Ako sme sa ale vzápätí dozvedeli, v spoločnosti by to určite akceptované nebolo. Mladé nevydaté dievčatá zvyčajne nosia nijab a nemať ho, by znamenalo zneuctiť si ich kultúru. Ak by sa nejaké dievča, či žena rozhodlo hijab nenosiť, musí požiadať o povolenie svojich rodičov, či manžela a tí im to spravidla nedovolia. Oni samé o zahalení ich tela rozhodovať nemôžu. Napriek tomu nám ale Ahmed tvrdil, že v Egypte majú ženy viac práv, ako muži.. Súhlasíte s takýmto výrokom?
V teple si treba dopriať oddych
O Afričanoch, respektíve vo všeobecnosti o južných národoch sa zvykne hovoriť, že dostatočne nepracujú, nakoľko im je v tom tropickom počasí príliš teplo. Túto tézu môžem potvrdiť. Či je tamojšia lenivosť zapríčinená dlhoročnou evolúciou, nedostatkom ponúkanej práce, alebo naozaj len teplým počasím, to povedať neviem. Čo ale viem, je, že Egypťania si naozaj zvyknú len tak sadnúť na lavičku a nič nerobiť. Pozorujú okoloidúcich ľudí, či kývajú turistickým autobusom (ako tomu nášmu, smerujúcemu do Luxora). Myslím, že táto fotka to skutočne dobre vystihuje.
Chudoba tu prekvitá a hygiena neexistuje-deti sa kúpu spolu s mrcinou
Pravdepodobne najsilnejším momentom počas celého zájazdu bolo pre mňa vidieť plávajúce mrciny v kanáli. To, že mŕtve zvieratá hádžu do vody ma naozaj zarazilo, čo ale bolo ešte viac poburujúce, bolo vidieť malé deti, ktoré sa v jednom a tom istom kanáli kúpali. Skutočne asi vo vzialenosti 100 metrov od 7-10 ročných radujúcich sa detí vo vode plávala mrcina oslíka. To, že v Egypte je pojem hygiena úplne neznámy je každému jasné, avšak životohrozujúca hranica nedodrźiavania hygieny by nemala byť akceptovaná naozaj nikde.. Jedna vec je o hrôzach vo svete počuť a druhá je, vidieť problémy miliónov ľudí na vlastné oči.
Manželstvo
A ako v Egypte žiada muž ženu o ruku? Tieto informácie sme dostali od Ahmeda, ktorý svoju krajinu chce samozrejme ukázať len v tom najlepšom svetle. Aká je ale celá pravda? To zostáva stále pod rúškom tajomstva. Údajne, keď sa chlapovi v Egypte páči nejaké dievča, musí najskôr požiadať o zvolenie, či si dievča smie vziať, jej rodičov. V prípade, že súhlasia, spýta sa dievčaťa. Ak súhlasí aj ona, nasleduje polročné ,,randenie”. To znamená, že potencionálny manželia sa budú pól roka stretávať pod dohľadom rodičov. V žiadnom prípade nesmie v tejto dobe dojsť k sexuálnemu styku. Pokiaľ si párik bude aj počas tejto ,,skúšobnej doby” rozumieť a ani jeden si svoje rozhodnutie nerozmyslí, začne sa plánovať sobáš.
Je úplne bežné, že blízka rodina prispieva na tamojšie svadby niekoľkoročnými úsporami, nakoľko je to oslavované ako najvýznamnejšia vec v živote.
Ženské obriezky
Ďaľšiou podkategóriou súvisiacou s manželstvami sú aj ženské obriezky. Na otázku, či je tento zvyk aj dnes v Egypte praktikovaný odpovedal sprievodca jednoznačným zamietnutím a tvrdil, že tento životohrozujúci zvyk už nie je v Egypte žiadnou tradíciou. Avšak pravda je taká, že silno ortodoxné rodiny ženské obriezky praktizujú dodnes. Tie sú často robené pomocou zhrdzavených žiletiek a mimo nejakých lekárskych zariadení. To bohužiaľ často vedie k zdravotným problémom dievčat v budúcnostismrti, či dokonca až k smrti z dôsledku vykrvácania, či nesterilným zaobchádzaním.
Rozvod manželov
Už spomínané manžestvá, tak ako aj u nás niekedy bohužiaľ nevýjdu podľa predstáv. Tradícia rozvodov neobišla ani severoafrický štát Egypt. Čo ale manželstvo obnáša a ako postupovať v prípade rozvodu? Aj na pravach žien na ukončenie manželstva vidno ich utláčanosť v moslimských krajinách. V Egypte je miera rozvodovosti skutočne vysoká, rozvádza sa tam totiž až 40% manželstiev. Pokiaľ takáto iniciatíva prichádza zo strany muža, zvyčajne v tom nie je nijaký problém a pár sa môže spokojne rozviesť. Majetok sa následne delí na polovicu.
Skutočná prekážka ale nastáva, ak sa chce rozviesť žena. Takýto proces musí priebiehať súdne (čo si v tých chudobných osadách naozaj neviem predstaviť) a žena potrebuje hneď niekoľko svedkov, ktorí jej výrok dosvečia. Do cesty tam je ženám kladených naozaj veľa prekážok, nakoľko jedným zo svedkov by mal byť aj rodič manžela. Tí ale zvyčajne svedčia v prospech vlastného syna (ak sa teda nechce rozviesť aj on) a tým pádom je žiadosť na rozvod zamietnutá.
Chudoba ovplyvňuje aj dopravu
Mestská hromadná doprava je výlučne privilégium bohatých miest. Ako to potom funguje v tých chudobných? Mnoho obyvateľov disponuje aspoň jedným dopravným prostriedkom a to najčastejšie skútrom, bicyklom, alebo somárom. Nijaké dodržiavanie dopravných predpisov tu neplatí a ľudia si jazdia naozaj ako len chcú. Čo sa týka bezpečnosti, na jednom malom skútri som videla jazdiť celú rodinu. A celou rodinou myslím manželský pár s troma deťmi. Takže na jednom malom motorovom vozítku išlo naraz 5 nezaistených osôb vrátane malých detí.
Otravní obchodníci
Obchodníci tu tvoria jednu veľkú samostatnú kapitolu. Títo ľudia nemajú vôbec žiadne zábrany a akonáhle zbadajú nejakého turistu, zúfalo sa im snažia predať hocičo a pre hocijako vysoký zisk. To znamená, že vám bez váhania zavesia na krk všelijaké gorálky, násilím vám vtlačia do ruky suveníry a vzápätí od vás chcú peniaze. v inom prípade, ako sme to mali my v hrobkách faraónov v Údolí kráľov, vám títo ľudia zasvietili úplne vybitou baterkou na obraz na stene, dačo absolútne nezrozumiteľné do toho zašomrú a hádajte čo za tento úžasný výklad chcú? No predsa peniaze.
Ideme ďalej. Je vám teplo, nakoľko v Údolí kráľov je bežne okolo 50°C a chcete sa s niečím ovievať. Ako na zavolanie príde obchodník, ktorý vám do rúk vtisne kus otrhaného kartónu (ktorý mu ale potom máte vrátiť) a už by to bolo podozrivé, ak by aj za takúto službu nechcel peniaze. Ďalšia situácia: Obchodník vám pri Chráme bohyne Hatšepsut vytrhne z ruky mobil, spraví z neho fotku a následne chce čo? Peniaze.
Určite nechcem zľahčovať ťažkú situáciu ľudí zo sociálne slabších rodín a hlavne poznám fakt, že ich život často zužuje oveľa viacej problémov, ako len tie finančné. V závere to ale neospravedlňuje drzé správanie obchodníkov, ktorí sa k turistom kvôli vidine zisku správajú takmer násilne a nemajú nijaký rešpekt.
My sme niekoľko týchto ľudí finančne podporili, avšak správanie mnohých z nich nám, aj ďalším turistom uberalo na komfortne a hlavne na pocite bezpečia. (Predsa len sa necítite dobre, keď vás naraz obklopia šiesti Egypťania a všetci žobrú peniaze)
Galéria fotiek
Pevne verím, že sa vám tento článok páčil a že som poskytla aspoň nejaké nahliadnutie do spôsobu tamojšieho života. V závere vyplýva z celého tohto reportu jedno veľké ponaučenie. Vážme si to, kde žijeme a ako žijeme. Spôsob nášho európskeho života je privilégium, ktoré sa väčšine ľudí nedostalo a pravdepodobne sa im ani nikdy taká možnosť nenaskytne.
