Bezpečnosť v Marakéši-na toto miesto určite nechoďte

Premýšlate nad cestou do Marakéša, avšak neviete, či je Maroko bezpečné a ako sa hovorí, bezpečnosť má byť na prvom mieste. Jedna z majich najlepších poznávačiek bola práve v Marakéši. Krásne mesto, milí ľudia a chutné jedlo. Ale čo všetko si turista dovoliť môže a čo nie? Spoznávať historické centrum Medina je alfa a omega celého Marakéša a jediné na čo si musíte dávať naozaj pozor sú vreckoví zlodeji. V každom prípade, na jedno miesto vám ale určite ísť neoporúčam. Z tohoto miesta sme si s priateľom odniesli silný zážitok, na ktorý nezabudneme naozaj nikdy.

Tento článok je napísaný vo forme príbehu, ktorým sa snažím priblížiť našu vtedajšiu sitáciu. Možno si z nej niečo odnesiete a možno vás nezaujme vôbec. To ale nič nemení na veci, že situácia pre nás nebola veľmi príjemná a že aj takéto miesta sú súčasťou Marrakescha a marockej kultúry.

Príbeh: Na toto určite nezabudeme

,,Henna, henna!” Kričia moslimské ženy snažiac sa svojim hlasným vystupovaním prilákať záujemnkyne orientálnych ozdôb. Muži oblečení v galábiách sedia na zemi a hrajú na píšťaľky jemné melódie svojím kobrám, ktoré fascinujú okoloidúcich turistov. Predajcovia suvenírov takisto nie sú zrovna najtichší. Celá plejáda výkrikov, orientálnej hudby a preľudneného mesta vytvára na námestí Djamma el Fna úžasnú atmosféru a nikto by nepochyboval o tom, že sa nachádzame práve v Afrike.

,,Pozor!” Do ucha mi udrie Adamov prenikavý hlas a jeho ruky na mojich pleciach ma prudko strhnú na stranu. Ach, už znova ma skoro zrazilo trojkolesové vozítko tuk-tuk. V marockom meste Marrakesch musí byť človek skutočne na pozore, pravidlá cestnej premávky tu totiž takpovediac neexistujú.

Prechádzame ku stánku so suvenírmi, kde mi do oka udrie jedna konkrétna magnetka. ,,Veď to je,.. to je to miesto, vieš Adam, TO miesto..

Na magnetke sú vyobrazené farebné kade s akousi tekutinou, je to miesto kde sa farbí koža a ja ich poznám z ikonických instagramových obrázkov. Takéto manufaktúry sú síce v Maroku bežné, avšak najbližší ,turistom sprístupnený, sa mal  údajne nachádzať v mestečku Fez, ktoré je od nás vzdialené asi 700 km. No, to je jedno, musíme to vidieť. Pýtam sa predajcu na názov miesta, avšak ten po anglicky vôbec nevie. No slnko pomaly zapadá a my to musíme vidieť ešte dnes, musíme. Vytiahnem z vrecka 20 marockých denárov a podám ich obchodníkovi, schmatnem magnetku a rýchlo bežíme k najbližšiemu tuk-tuku, ktoré mimochodom fungujú ako miestne taxíky. ,, Zoberte nás sem!” Mávam vodičovi kúpenou magnetkou priamo pred nosom. Ten len prikývne, že rozumie a my sa už vezieme.

Ako som spomínala, v Marrakeši neplatia nijaké pravidlá cestnej premávky a na ceste po ktorej sa vozíme my, idú zároveň aj skútre, cyklisti, chodci či zapriahnuté somáre, v mnohých prípadoch naozaj .nechýba veľa k nehode. Cez tieto úzke uličky sa vezieme približne 5 minút. Kým historické  centrum mesta Medina bolo farebné a plné turistov, to čo nasledolo sme určite nečakali. Víriaci sa prach, hnijúce mäso, bosé deti hrajúc sa s futbalovou loptou. Chudoba. Áno, presne takýmito slovami sa dá popísať pravá tvár Maroka. 

Netrvalo dlho a tuk-tuk zastavil. Ocitáme sa uprostred schátraných domov v chudobnej štvrti, ktorá vyzerá ako nejaký slum z dokumentu od National geographic. 

,,Mám vás tu počkať?” Pýta sa vodič a my len jednohlasne vykríkneme ,,Áno”. Vystupujeme a v momente k nám pristupuje chlapík v roztrhanom oblečení a do rúk nám podal petržlénovú vňaťku. Myslíme si, že to je len ďaľší predajca, nakoľko tu sa vám snažili predať naozaj všetko. Doslova.  Jeden týpek na námestí dokonca predával možnosť odvážiť sa. Vyčkával tam s váhou a ak ste mu zaplatili, mohli ste sa na váhu postaviť a dozvedieť sa koľko vážite. Pre nás je to možno čudné, avšak tam to tak naozaj funguje a tak nás ani predajca vňaťky neprekvapil. 

Ten pán v strednom veku nám však lámavou angličtinou vysvetluje, že je nášim sprievodcom. Zmietame sa vo všemožných pocitoch, ale istota, tá nás obchádza z diaľky. Veď ajtak predsa nevieme, kde máme tie záhadné farebné kade hľadať a tak nám neostáva nič iné, len slepo následovať toho zničoho-nič sa objaveného cudzinca. 

Vedie  nás do dvora, kde nie je nič iné len rozpadnutá stajňa a jedna koza. Moje biele nike tenisky sú celé od blata a bohvie od čoho všetkého ešte. Je nám jesné, že miesto kam smerujeme nebude žiadna prechádzka rúžovou záhradou. Cudzinec otvára vráta a my vkročíme dnu. Sme presne tam, kde som byť chcela. Predsa pri tých farebných kadiach. Iba že, tak ako som si ich predstavovala, to nebolo ani zďaleka. 

Bože, ten smrad si neviete ani predstaviť, udrie vás ako silná facka do tváre a už len rozmýšlate v ktorej z tých kadí skončí váš obedňajší kus-kus. S Adamom si rýchlo tiskneme k nosu darovanú zelenú vňatku a snažíme sa od toho smradu neomdlieť. Garantujem vám, že silnejší smrad ste ešte nikdy necítili.

A teraz k veci. Nachádzame sa v areáli manufaktúry na výrobu, spracovanie a farbenie kože. Sú tam stovky kadí, v ktorých stoja upracovaní chlapi v rukách držiac kože zvierat.Také isté ešte surové kože visia na všetkých stenách. Rozpoznáte na nich prasatá, kravy a ťavy. Smrad je neúnosný. Ako sa cítim? No, len si to predstavte. Európske dievča v blielych šatách s rúžovými kvetinkami stojí obklopené davom Maročanom, ktorí zrazu prestanú pracovať a ich pohľady smerujú len a len len na vás.  Bála som sa.

Ja a aj Adam zostávme strnulo stáť, až do kým na nás sprievodca nezakričí: ,,Kom hire!” Stále si tisnúc vňaťku k nosom podídeme k nemu a k jednej z kadí. ,,Pigeon shit.” Hovorí sprievodca. ,,Ako prosím?” ,,Kaka,” zopakuje sprievodca a ukáže na holuba preletujúceho ponad nás. On si chce zo mňa robiť dobrý deň, alebo čo? Akože v tých kadiach sú hovná?! Teda pardon, myslím exkrementy. Všetcia tí pracovníci tam stoja v holubích výkaloch? Sprievodca nám vysvetlí, že to je naozaj tak.

Z kože sa takýmto spôsobom ostraňuje amoniak a tak patrí táto metóda k neodmysliteľnej súčasti spracovanie kože. Aspoň to vysvetluje ten odpudivý zápach. To ale ešte neviete o tom, čo v tých exkrementoch plávalo. Dámy a páni, pripravte sa, v tých kadiach plávali veľké čierne chumáče zvieracích chlpov a srsti. Napína nás na zvracanie a cítime sa, jednoducho zle, vyľakaní a v úplnem neznámom prostredí.. Sprievodca nám ešte ukazuje klietky s holubmi, aby nám svoj výklad názorne potvrdil.

V bruchu máme naozaj nepríjemný pocit. Atmosféra je desivá, ale chcem z toho vyťažiť čo najviac a tak sa sprievodcu spýtam, či si môžem arál odfotiť z nejakého vyvýšeného miesta. Ten mi prikývne a už stúpame po schodoch, ktoré sa pod nami len tak-tak neprelomili. Tu si už medzi sebo niečo brblajú pracovníci a veselo na nás vykrikujú Hello! How are you?” Nám ale vôbec nie je do smiechu a hlavne keď si uvedomíme, čo robia. Každý z nich drží v ruke kožu z prasaťa a veľkou mačetou z nej obrusuje chlpy. Ten pohľad nerobí dobre ani jednému z nás. V panike zbehneme po schodoch dole a aj sprievodca pochopí, že chceme nájsť východ. 

Ochotne nás tam zavedie a dodá: ,,200 denárov prosím!” My sa len na seba zmätene pozeráme, uvedomujúc si, že v peňaženke máme dohromady posledných 120 a tie by nám mali vystačiť na taxík späť a na večeru. Pozbieram zo seba všetkú odvadu a odvetím: ,,Dám vám 40 denárov.” Sprievodca sa len zasmeje a prikývne….

Pocity, ktoré sme počas návštevy tejto manufaktúry prežívali sa nedajú popísať slovami. Je to pre nás celoživotný zážitok a sme naozaj radi, že sa nám v ten deň nič nestalo, no zároveň ďakujeme, za tak tak intenzívny zážitok. V závere ale určite neodporúčame toto miesto navštíviť, alebo aspoň nie mimo turistickej sezóny.

Ak sa vám článok páčil, alebo ak máte nejaké otázky, prípasne pripomienky tak sa veľmi poteším vašim komentárom. Ak rozmýšlate nad navštevou iného afrického štátu, tak neváhajte a spoznajte historický Egypt. Prečítajte si aj článok Egypt-výroba papyrusu a alebastrové dieľne.